Choď na obsah Choď na menu
 


 Niekoľko týždňov prevádzky rodáckej internetovej stránky Slaničanov ukázalo, že tých 400 rokov existencie obce sa nestratilo pod vodami Oravskej priehrady. Stále je množstvo dokumentov, ktoré približujú históriu života v Slanici a potvrdzujú, že má aj dnes čo povedať nielen potomkov, ale tiež širokému okoliu. Aj preto som sa rozhodol pridať ďalšiu kapitolu do slanickej kroniky, ktorá by priniesla spomienky živých na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Každý človek je svojim spôsobom jedinečný a nemalo by tu ísť len o to, že niekto žil. História skrýva mnohé príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť. Nie nadarmo sa hovorí, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť a predkov, nepozná ani seba samého...

 

editor

 

 

 Veľkonočná inšpirácia na trnavskom cintoríne

(Jozef Polešenský)

 

Múdri ľudia už dávno vyslovili myšlienku, že je dôležité poznať svoju minulosť.  Nie vždy sa nám to však darí a niekedy ani nevieme ako na to a vlastne prečo históriu treba poznať.  Dnešná uponáhľaná doba akosi nám nedáva toľko dôvodov sa zastaviť a premýšlať o tom, čo bolo.  Platí to aj o mne.  Pribúdajúcim vekom však človek akosi častejšie rekapituluje minulosť, myslí na to, čo sa nedá už vrátiť, alebo vyrovnáva sa s tým, čo už v jeho živote nebude. Nakoniec aj táto internetová stránka by k tomu mala pomôcť, aby sme nezabudli na minulosť, ale pomohli nezabúdať aj tým  ďalším generáciam.

Obrázok Príklady môžeme nachádzať na mnohých miestach a niekedy sú to svojim spôsobom náhody, tak ako tá moja, s ktorou sa chcem podeliť aj s vami a možno vás inšpirovať. Nie rozmýšlať nad smrťou, keďže pointa tohto príspevku sa zrodila na cintoríne, ale možno nad tým, aby tie pomníky na nasledujúcich obrázkoch nezostali len studené kamene.  Aby som neunavoval slovami, ponúkam niekoľko obrázkov z trnavského cintorína, kde som sa s tou povestnou náhodou vybral na Veľký piatok.

 Starší z trnavských cintorínov má svoju osobitú atmosféru a paradoxne, vždy tu nájdem niečo inšpirujúce.  Tentoraz som sa pozornejšie zahľadel do pomníkov okolo hrobu mojej slanickej babky Emílie Gogolákovej a zrazu som zistil, že v okolí jej posledného miesta odpočinku  sú pochovaní aj ďalší Gogolákovci. Vždy som sa aj v minulosti zastavil pri pomníku rodiny Migrovcov, ktorý je len niekoľko metrov od toho nášho. Boli sme rodina a ako

Obrázokmalý chlapec som k nim často chodil na Kopánku do živého "automatu" na kravské mlieko.  Čo ma však prekvapilo, tie ďalšie mená v blízkom okolí.  V Slanici bolo niekoľko rodín s pôvodným priezviskom Gogoľák, ale priznám sa, v Trnave som sa okrem  toho nášho rodu s nikým nestretol. Teraz sa sem-tam objavuje v zostave futbalistov Spartaka mladý Ľubomír Gogolák, ale to sa mi ešte nepodarilo overiť, či má oravské rodinné korene. Nepovedia mi to ani tí, ktorí ležia na trnavskom cintoríne, ale možno žijú ich príbuzní.  Táto stránka má svoje motto: " Slanica - obec, ktorá stále žije."  Tých, ktorí pomáhali budovať obec a neskôr museli hľadať nový domov už veľa nie je.  Sú však ich potomkovia a budú potomkovia ich potomkov. Nechajte sa inšpirovať!

                                                                                                    

                                  Obrázok

 

_____________________________________________________________

 

 

Budú chutiť Slaničanom husacie lokše a báleš?

(Jozef Polešenský)

 

Hovorí sa a stále častejšie sa to potvrdzuje aj mne osobne, že Slovensko je ako veľká dedina. Nemyslím tým na úroveň života, ale skutočnosť, že keď sa dvaja Slovácu stretnú, tak veľmi rýchlo zistia, že majú minimálne spoločného kamaráta, ak nie sú náhodou príbuzní. Nie som krčmový typ, ktorým sa to prejavuje vo väčšom merítku, ale táto skutočnosť sa mi potvrdzuje stále častejšie. Našťastie, už mi to spôsobuje menšie šoky ako v minulosti, keď som začínal so svojou súčasnou profesiou rozhlasového reportéra.

 

Pred viac ako desiatimi rokmi ma redaktorské cesty v Rádiu Lumen zaviedli na breh Oravskej priehrady do Námestova, kde sa v miestnom amfiteátri realizovala verejná nahrávka detskej relácie. Bola to taká spontánna akcia, kde sme sa s kolegami okrem iného predstavovali deťom a bez prípravy vymýšľali rôzne aktivity, keďže cieľom tejto akcie bolo dať vo vysielaní priestor detským talentom.  No a poviem vám, bol to vtedy pre mňa zážitok na Obrázokcelý život. Po skončení programu totiž tiahol Námestovom sprievod ako v minulosti na 1. mája. V hľadisku, ktoré bolo zároveň aj veľkým javiskom, bolo viac ako pol tisícky talentovaných oravských nádejí a ich rodinných príslušníkov s harmonikami, gitarami aj ďalšími hudobnými nástrojmi. A to sme si cestou do Námestova s kolegami priali, aby ich prišlo do amfiteátra aspoň tridsať. Musím však povedať, že to v ten deň nebol pre mňa len jeden „šokujúci“ zážitok. Po skončení akcie na ulici ma oslovila staršia pani a zaujímala sa, z ktorej slanickej rodiny pochádzam, keďže som sa na javisku verejne pochválil, že moji predkovia žili v tejto zatopenej dedine. Keď som spomenul priezvisko svojim predkov, zostal som v nemom úžase, lebo tá dotyčná pani nielenže poznala celé moje príbuzenstvo, ale ešte aj ulicu, kde som býval v Trnave a mal som pocit, že má aktuálnejšie informácie o najbližšej rodine, ako ja v tom čase žijúci v Banskej Bystrici. Dnes už z toho šok nemám, lebo neskôr vysvitlo od sestry moje mamy, že tá neznáma pani bola jej najlepšia kamarátka z detstva, sestra dnešného populárneho detského kráľa Majstra N. Odvtedy, keď mám príležitosť stretnúť sa s Jozefom Nodžákom, ktorý sa skrýva za tou strapatou parochňou a povestným Žabím slizom, samozrejme nezabúdame ani na Slanicu. Nakoniec obľúbený televízny komik je bývalý rozhlasový redaktor a jeho príbehy nie sú len o humore.

Obrázok 

Musím sa priznať, že aj keď sa považujem za sveta zbehlého, desať rokov dozadu som o rodáckych koreňoch na Orave toho veľa nevedel. Je pravda, zažil som ešte ako 12-ročný svoju babku Emíliu (zomrela v r. 1969), ktorá sa ako vdova s dvoma dcérami a adoptívnym synom presídlila v roku 1950 z Oravy do Trnavy, ale návraty k brehom priehrady som nemal možnosť zažiť v takej podobe ako teraz. Ako rodený Trnavčan som viac prežíval futbalové finty streleckého kráľa Adamca, objavoval lesné cestičky v Malých Karpatoch a nachádzal inšpiráciu v športových aktivitách typických pre dolnú časť Slovenska. Neznamená to však, že by Orava bola pre mňa cudzia, skôr mi pripadala chladná. K letu patrí teplo a v tom sa musím stotožniť s odpoveďou trnavskej hudobnej legendy Karola Bodoríka na rodinné pozvanie k dovolenke: „Oznámte mi, ktorý štvrtok tam bude leto a my prídeme...“ Po vyše dvadsaťročnom pobyte v strede Slovenska mi už oravské leto nepripadá také chladné, ale ak si ísť zaplávať, tak uprednostním Oravice s teplým bazénom a fantastickou prírodnou scenériou Západných Tatier.

 Moje srdce však pred niekoľkými rokmi získala spontánnosť Oravcov. Ako športový redaktor som dostal pozvanie na zimný motokros, ktorý sa uskutočnil v januári približne pred piatimi rokmi neďaleko Námestova, pri brehu priehrady. Organizoval to vtedy motoristický nadšenec Jozef Šprlák zo Suchej Hory a keď som sa mu pochválil, že už som také podujatie v Banskej Bystrici aj komentoval, veľmi rýchlo sme sa dohodli na víkendovej spolupráci. To bolo telefonicky, ale keď som prišiel na miesto pretekov, na teplomeri bolo -20°C. Poriadne som nestačil zaparkovať auto a už som stál na improvizovanej tribúne urobenej z návesu kamióna. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby som si nezabudol doma čiapku a rukavice. Keďže podujatie trvalo prvý deň asi 5 hodín a môj okruh pohybu viazaný káblom od mikrofónu bol približne 2 metre, už čoskoro si poniektorí z organizačného štábu všimli, že za krátku dobu sa môžem zmeniť na netradičného snehuliaka. Vyriešili to veľmi rýchlo a so štvťhodinovou pravidelnosťou mi nosili pohár teplého čaju s rumom. To si môžete živo predstaviť, čo to mohlo byť za komentovanie po takom desiatom tekutom prídele, najmä keď pomer tekutín v pohári dosahoval hodnotu 1:1. Aj tak mi po prvom dni za mikrofónom trvalo ešte asi hodinu, aby som sa rozmrazil v pariacej sa vani v hotelovej kúpelni na Ranči u Edyho.

Ani druhý deň nebol o nič teplejší, ale to už som si mohol dovoliť ako vodič motorového vozidla len čaj bez rumovej esencie. Program podujatia a dramatické finále však tak rozvášnilo prítomných divákov, že to skončilo hromadnou bitkou asi 300 divákov. Ešte že bolo tých -20°C a ruky mali tak skrehnuté, že častovali sa len čiapkami. Musím však skonštatovať, že odvtedy mi začali pravidelnejšie prichádzať pozvania na komentovanie rôznych podujatí na Hornaj Orave a dokonca prednedávnom som na pozemkovom úrade v Námestove zistil, že vtedy som takmer o uši a prsty na nohách prišiel na dedovej roli, alebo blízko nej.

 

 Keď som pri tej roli, poviem úprimne, nikdy som ako športový svetobežník nemal predstavu obhospodarovať niekde kus zeme, aj keď moja babka z otcovej strany získala na dôchodku nasledovaniahodný vzťah k svojej záhrade. Keď však dnes prechádzam okolo spustnutej záhrady v Hrnčiarovciach pri Trnave, ktorá už má iného majiteľa, je mi ľúto tých krásnych chvíľ, ktoré v nej prežila celá rodina a už sa nedajú vrátiť.

 

 Obrázok Život je však mozaika zložená z malých detailov. Potvrdil mi to aj príbeh môjho deda zo Slanice, ktorý bol podľa dostupných informácií jedinou obeťou zo Slanice v II. svetovej vojne.  Črepina zo zablúdeného granátu ho  smrteľne  zranila  na vlastnom dvore, keď išiel nakŕmiť kravu. Vojna priniesla milióny obetí, ale zomrieť len niekoľko hodín pred koncom utrpenia je skutočná tragédia. Znásobuje to aj skutočnosť, že zanechal rodinu, ktorá musela začať nový život takmer 300 km od miest, ktoré dovtedy nikdy neopustili. Aj keď Trnava sa stala novým domovom viacerých rodín zo Slanice a moja rodina nezostala osamotená, dokonca mala tu aj príbuzenstvo, predsa len to bol iný svet. V meste čo si nekúpite, nemáte. Na dedine si čosi dorobíte, prípadne niekto z blízkych pomôže, ale mesto a zvlášť na dolniakoch je hrdé. Aj preto mnohí presídlenci zo Slanice si dlhé roky nevedeli zvyknúť na nový život a niektorí ani prísť, čo len na krátky čas do rodných končín, čo bolo aj v prípade mojej mamy.

Možno zásluhou toho, že časť koreňov predkov mojich rodičov pochádza nielen z Oravy, ale tiež z Kysúc a Považia, prežil som v rozvetvenom príbuzenstve pomerne krásne detstvo. Čím som však starší, je mi viac ľúto, že životné radosti so svojimi dcérami, vnukmi, či pravnúčatami si neužili aj moji starí rodičia zo Slanice. Zostalo po nich len niekoľko fotografií, pár dokumentov v archíve a nezodpovedané otázky typu, kde je pochovaný dedo, ktorá zem patrila rodine, akých mali príbuzných a sú aj ďalšie. Stále viac mi zrozumiteľnejšie zneje veta, že ak chceme lepšiu budúcnosť, musíme sa učiť z histórie, lebo rozvoj je tam, kde sa ľudia inšpirujú minulosťou, hľadia do budúcnosti a konajú v prítomnosti. Na bežné pochopenie náročná veta, ale kto prečítal slanickú internetovú stránku od úvodu po tento riadok, má šancu ju brať vážne.

 

A aby sme neboli tak vážni, prezradím, že začínam snívať o tom, ako si raz na brehu priehrady postavím drevenú búdku na prenocovanie a budem spoznávať život svojich predkov. Otázkou je len, ako prežiť zo snov. Myslím si však, že Orava a hlavne tá jej horná časť nazývaná Biela Orava ešte neodhalila svoje prednosti. Oravské syrové korbáčiky dobili západ Slovenska, čo keby sever Slovenska si získali pre zmenu husacie lokše s bálešom. Mnohým Slaničanom v Trnave už zachutili...

 

V príspevku sú použité fotografie rodiny Alexandra a Emílie Gogoľákových,

(dcéry Justína a Elena, adoptovaný syn Jozef Kulák), ktorí žili v Slanici dom č. 98

 Z rodiny Gogoľákových dnes žije dcéra Elena, 4 vnuci, 1 vnučka,10 pravnúčat.

Žijú v Trnave, Banskej Bystrici a USA

Obrázok   Na fotografii dcéra Justína so starším synom Jozefom (autor tohto príspevku)

 

(autor: PaedDr. Jozef Polešenský sa narodil v r. 1957 v Trnave a tu absolvoval aj Pedagogickú fakultu UK. Od roku 1981 pôsobí v Banskej Bystrici, kde začínal ako atletický tréner v ASVŠ Dukla a neskôr na športovom gymnáziu. Od roku 1997 sa dal na novinársku dráhu. Ako regionálny spravodajca prešiel viacerými médiami. Pôsobí tiež ako rozhlasový redaktor Rádia Lumen, športový komentátor a od roku 2008 ako videoreportér TASR. Je vnukom Alexandra a Emílie Gogoľákových zo Slanice.)

 

_______________________________________________________________________

 

 

Oravci nezabúdajú na svoje korene

 

 

(Margita Kániková)

 

Prví obyvatelia Oravy sa zo svojich domovov, ktoré mali zaplaviť vody Oravskej priehrady, sťahovali ešte za Slovenského štátu. Mnohí sa usadili v Trnave a jej okolí. V druhej vlne, v roku 1950, prišla do Trnavy aj rodina Gogolákovcov.

S pani Helenkou Gogolákovou – Letovancovou som sa stretla pri viacerých spoločenských podujatiach a zaujala ma svojim rozprávačským talentom, keď smutno-krásne a vtipne rozprávala o svojej rodnej Orave. Som rada, že súhlasila so zverejnením niektorých postrehov.

 

Ťažký život v Slanici

 

Narodila sa v obci Slanica, z ktorej zostal len kostolík. Ich chalúpka bola tretia od rodného   domu Antona Bernoláka, mala prednú izbu do ulice, kuchyňu, zadnú izbu a pitvor. RodičiaObrázok  boli roľníci, mali dve deti, dievčatá a ešte si osvojili chlapca, ktorému obaja rodičia zomreli, keď mal 5 mesiacov. Ako malé dievča so sestrou pásla kravy, husi a zberali v panensky čistej prírode liečivé byliny. MUDr. Klinovský, ktorý býval v ich dedine, si z tých bylín, pred posvätením v kostole, vyrábal lieky a liečil svojich spoluobčanov.

Idylické detstvo prerušila druhá svetová vojna, ktorej obeťou sa stal aj Helenin otec. Matka zostala sama s tromi sirotami a zápasila o holé prežitie. Od svitu do mrku pracovala na poli a deti sa museli postarať o dom, dobytok, uvariť a zaniesť stravu matke na pole. Veľakrát videla svoju matku plakať plakať a prosiť Boha o pomoc, nemali si čo obliecť, obuť. Matka však dbala, aby navštevovali školu a do meštianskej školy dochádzali peši päť kilometrov, v zime po pás v snehu.

Po vojne organizoval Červený kríž pre chudobné detí z Oravy školy v prírode, kam sa dostala spolu so sestrou a mohli sa tešiť aj z kompletného oblečenia. Tam prvýkrát videla a jedla figy a pomaranče. Väčšina detí dostávala listy, balíky, aj nejaké peniažky. Matka nemala čas písať, ani nič poslať, a preto Helena tajne plakávala. Krasopisne a bez chýb napísala list krstnej mame do Bratislavy a na veľkú radosť dostala odpoveď aj päťdesiat korún, ktoré neminula, ale priniesla domov mame. Pamätá si, že keď prišla domov, mama práve dojila kravu a keď videla v jej ruke päťdesiatkorunačku, vypadol jej „šechtár“ z rúk.

 

 Pri práci sa spievalo

 

Na Orave sa na poli vždy spievalo, pri práci i pri zábave, na sviatky, hlavne na Vianoce a Veľkú noc. Oravci milovali pôdu a verili, že jedine ona ich uživí. Do ich života kruto zasiahlo Obrázok oznámenie, že sa musia vysťahovať, lebo ich obec bude zaplavená vodami Oravskej priehrady. Tak sa Slaničania museli poberať hľadať novú strechu nad hlavou. Márne čakali, že sa niekto o nich postará, mnohí odchádzali, až keď im do domu tiekla voda.

Helenina mama sa v roku 1950 prvýkrát viezla vlakom a vrátila sa so správou, že za peniaze, ktoré dostali, kúpila v Trnave dom. A tak sa v tom istom roku presťahovali do Trnavy. Nevedala si predstaviť život v meste, veď predtým bola len v Námestove, kde navštevovalal meštianku. Až tu všetci pocítili zákernosť a zlobu, ktorú priniesol život v meste a povojnová doba.

 

 

Život v meste

 

Vo vlastnom dome žili v jednej izbe a kuchyni. Podnájomníci, ktorých kúpou domu zdedili, imObrázok  platili nájomné „až“ dvanásť korún, takže ich úrady považovali za majetných a nemali nárok ani na lístky na chlieb. Mama bola zvyknutá ťažko pracovať na poli, inú prácu nepoznala. V Trnave žili biednejšie ako na Orave, chodila prať a upratovať tým skutočne majetným. „Nikdy to nepochopím, a až do smrti budem vďačná svojej drahej mamičke, ktorá nás i v tom cudzom prostredí dokázala uživiť a umožnila mi aj študovať na obchodnej akadémii,“ hovorí so slzami v očiach pani Helena. „Mamička bola najšťastnejšia, keď mohla aspoň nakrátko navštíviť rodinu a známych na Orave. Zomrela 68-ročná, myslím si, že jej od žiaľu puklo srdce.“

 Deti si samozrejme zvykli skôr, našli si priateľov. Helena Gogoláková bola aj aktívnou športovkyňou, hrala hádzanú za Spartak Trnava. Pri športe stretla budúceho manžela Milana, prišli deti, neskôr vnúčence, ktoré už nepoznajú biedu. Ale s materinským mliekom nasávali lásku ku krásnej Orave. Najobľúbenejšie rozprávky jej detí, neskôr vnukov, boli o živote na Orave. „Babička, poď nám Obrázokrozprávať ako ťažko si žila na Orave,“ žiadajú vnuci a vnučky.

 

 

Rodáci sa stretávajú

 

Teraz, keď je v dôchodku, stále viac pociťuje túžbu za rodnou Oravou. Z Trnavy sa nemieni odsťahovať, lebo celá jej rodina tu našla druhý domov. Rada by však mala malú chalúpku neďaleko Oravskej priehrady. Na prvý pohľad jednoduchá vec, veď na pozemkoch jej rodiny stojí salaš a kaviareň. Lenže problémom je dokázanie vlastníctva, o ktorom nemajú doklady a vraj pozemková kniha sa stratila. Majetkovoprávne vysporiadanie nezatopených pozemkov a lesov sa nikdy neuskutočnilo.

Tento problém majú všetci presídlenci zo Slanice, ktorí sa od roku 1990 koncom augusta každý rok stretávajú vo svojom rodisku. Nechýbajú spomienky, slzy... Stretávajú sa v kostolíku, ktorý jediný zostal ako svedectvo o ich obci. Postarali sa o postavenie nového oltára, lebo kostol patrí galérii a už len môžu spomínať na jeho pôvodné zariadenie. Z vlastných peňazí postavili pri kostole kríž, aby mali kde zapáliť sviečky svojim mŕtvym, ktorí ležia v oravskej zemi pod vodou priehrady, postarali sa o pamätnú tabuľu padlým z druhej svetovej vojny. Vytvorili si výbor, ktorý sa stará nielen o uchovanie pamiatky Slanice, ale aj o spravodlivé majetkovoprávne. Žiaľ, zatiaľ je to len útok na ich peňaženky, bez žiadneho efektu. Sen o jeseni života na Orave im nenaplní ani televízna relácia Snívajte s nami.

 

 

(článok bol publikovaný v denníku Hlas ľudu vo švrtok 19. februára 1998. Autorka M. Kániková patrí k uznávaným trnavským novinárkam, hlavne v oblasti kultúry. Po novembrových udalostiach sa rozhodla dať  na spisovateľskú dráhu. Okrem trnavských reálií písala napríklad životný príbeh o závislosti a ceste ako sa z nej dostať. Čitateľskú verejnosť zaujali tiež poviedky z trnavského korza s názvom Trnavské impresie. Je príbuzná spisovateľa Andreja Žarnova)

 

Použité fotografie na web-stránke nie sú publikované v pôvodnom článku!

           Obrázok               

       http://www.vii.sk/embed/ryy27i0sfb/spomienky-rodakov-zo-slanice/

 _____________________________________________________________________

 

Aj keď nasledujúci príspevok bol inšpirovaný inou udalosťou a priamo nesúvisí s rodáckymi aktivitami Slaničanov, verím, že sa autor nebude hnevať tejto publicite a rád sa bude aj naďalej  hlásiť k slanickým koreňom Bodoríkovcov.    

                                                                                                       editor

  Konferencia „50 rokov prevádzky Vodného diela Orava“ trochu inak

 

 (Karol Bodorík)

 

 
Výstavba Vodného diela Orava sa začala           Obrázok

v roku 1941, teda 2 roky predtým, ako

som sa narodil. Turbogenerátory uviedli

do prevádzky v roku 1953, keď som mal

10 rokov. Aj napriek tomu, ako správny

investor cítim svoj podiel na výstavbe.

Chalupa rodičov v dedine Slanica je

spolu s dedinou pod hladinou vody priehrady  Obrázok  

a miesto posledného oddychu

mojich „slanických“ starých rodičov je

na cintoríne na Slanickom ostrove.

Nová chalupa rodičov môjho otca

v Bobrove je na inom mieste, ako bol

pôvodný zámer, ktorý bol v zaplavenom

území Oravskej priehrady. Týmto je môj

podiel na výstavbe Vodnej elektrárne

Orava vyčerpaný.                                       Obrázok

Na záver konštatujem, že pre mňa je

Vodná elektráreň Orava významná tým,  

že som sa na jej výstavbe nezúčastnil

a napriek tomu som sa mohol zúčastniť

tejto konferencie v Námestove - Slanická

osada 22. a 23. mája 2003 a spoznať

toto významné dielo vodnej energetiky

a miesto koreňov mojich starých

rodičov.

Nikdy som nevidel región Orava                             Obrázok

iný, ako upršaný a uplakaný. Od Kraľovian,

cestou povedľa rieky a železnice,

rozjímam o regióne Orava. Mám tu príbuzných

z otcovej strany.


Orava je chladný kraj.


Príbuzní mi ponúkali,
aby som s rodinou strávil letnú

dovolenku na Oravskej priehrade.

Poďakoval som slovami: „Ďakujem veľmi

pekne. Oznámte mi, ktorý štvrtok tam

bude leto a my prídeme.“ Doma som si

vyhľadal štatistické údaje o teplotách

a dňoch slnečného svitu. Utvrdili ma

v mojom názore. Je to chladný kraj.         Obrázok



Orava je srdečný kraj.

Ako gymnazista
som so šiestimi spolužiakmi na

bicykli prišiel do Bobrova. Hoci strýko

a stryná žili veľmi skromne, navarili

kapustu a švábku do najväčšieho kastróla,

v ktorom inak varili krmu pre ošípané.

Kapusta so švábkou a bielym domácim

chlebom nám tak chutili , že kastról sme

vylízali, že ho nebolo treba umývať. Na

ďalšiu cestu na bicykli každý z nás dostal

chlieb so slaninou a cibuľou. Orava je             

skutočne srdečný kraj. 
                                                                           Obrázok


Orava je divný kraj.

Od Párnice sú
na oravských cestách obmedzenia rýchlosti.

Príkazové tabule so 40 km/h sa

striedali s tabuľami 60 km/h. Okrem

mňa ich nikto nerešpektoval. V úsekoch

s limitom 40 km/h ma všetci predbehli.

Osobné autá, embéčky, nákladné autá

a ešte aj multikára! Všetci išli rýchlosťou

okolo 70-80 km/h a nedali sa pomýliť. Je

to divný kraj.

 

(autor: Ing. Karol Bodorík sa narodil v r. 1943 a v súčasnosti žije v Trnave. Vyše 35 Obrázok rokov úspešne pracuje v energetike na úseku investičnej výstavby, ale mnohí v Trnave a okolí ho poznajú od roku 1961 aj ako hudobníka. V rokoch 1969 – 70 účinkoval v prvom slovenskom show programe Sedem strieborných s Tatianou Hubinskou, Miroslavom Ličkom a Editou Slávikovou. Hral aj v ďalších zoskupeniach. V súčasnosti ako gitarista komponuje hudbu, píše texty a organizuje činnosť pre trnavskú kapelu Old Boys Jazz Band, v ktorej hrá aj Marián Mrva a  pani Oľga Mrvová, za slobodna Vrláková, má taktiež korene v Slanici.)

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Môj dedo a stará mama boli zo Slanice

Miroslav Koukal,22. 6. 2013 21:01

Môj dedo Juraj Gracik a jeho žena Bronislava Gracikova boli zo Slanice.Aj moja mama Oľga Gracikova,jej sestry Vilma a Agneša. Dedo zomrel v Sečovciach,stará mama v Pezinku,moja mama v Bratislave,Vilma v Pezinku a Agneša leží v Hlohovci. Ja žijem v BA.

otec pochadzal zo slanice

eva kvasnicakova,30. 8. 2012 21:28

Zdravim moj otec pochadzal zo slanice a potom sa prestahoval s rodicmi do obce Udavske okr.Humenne.Prave dnes zomrela jeho sestra Maria Sifalovicova oktem nej mal este tri sestry.Jeho rodicia sa volali Ondrej a Maria Kvasnicakovci babka za slobodna Repkova.Dedo mal brata ale neviem ako sa volal ak si niekto mysli zeby sme mohli byt pribuzni tak sa mi prosim odpiste velmi ma to potesi a ja sa pokusim zistit nieco viac o dedovi a babke.Dakujem

Predkovia

Laco,27. 8. 2010 23:46

Ja som zistil že môj starký a dedo odtiaľto pcohádzali volali sa Maslančíkovci. Neviem či je to tak , či ich niekto pozná. Bývame v jednej dedike blízko Žiliny kde sa po zatopení presťahovali . Takže neviem ako to je :) ale zaujímavá stránka

predkovia

Božena Gogoľáková,18. 4. 2010 20:59

Úžasná stránka, výborný článok. Ja len doplním. Bývam v Malženiciach pri Trnave a tu je Gogolákovcov dosť. Len ja mám v matrike v mene ľ, pretože sa matrikárka pomýlila. Môj otec je Rudolf Gogolák, dnes už nežije ale je to pôvodný rodák zo Slanice. Vami spomínaní ´ˇLubomír Gogolák je vnuk môjho otca. Viac ak bude zaujímať súkromne na gogolakova@nextra.sk

Spomienky minulé pre budúce...

Igor Naništa,11. 4. 2010 0:09

p.J.Polešenský,ďakujem Vám za výbornú myšlienku vytvoriť túto www stránku.Určite bude prínosom pre budúce generácie Slaničanov aby spoznali históriu a život svojich predkov.Prajem Vám pevné zdravie aj veľa prispievateľov do kroniky Slanice.Vaše spomienky ma priviedli späť do detstva keď sme chodievali cez leto babke Čiernikovej do Vavrečky na dovolenku. s úctou I.Naništa z Trnavy (syn Alojza Naništu a Terézie(rod.Čiernikovej)
kontakt:nanista.i@gmail.com

spomienky minulé pre tie budúce...

editor,26. 10. 2009 11:41

Aj keď tí skôr narodení a menej skúsení v písaní na počítači budú mať možno viac starostí s prepisovaním kódov, dúfam, že to časom zvládnu a pridajú svoje postrehy, či dojmy.