Choď na obsah Choď na menu
 


 Obrázok
  Najstaršie dejiny Hornej Oravy sú spojené s valašskou kolonizáciou. Ide o obdobie pred rokom 1550. Obec SLANICA sa spomína v kronikách v roku 1564 pod názvom Zlanycha. Neskôr sa obyvatelia Slanice spomínajú ako vychýrení plátenníci, ale najviac sa do dejín obce zapísal zemiansky rod Bernolákovcov, z ktorého pochádza aj prvý kodifikátor slovenského spisovného jazyka Anton Bernolák (1762-1813).
 
 Obrázok
Krátko pred zánikom obce v roku 1952 mala Slanica 850 obyvateľov. Po zatopení vodami Oravskej priehrady v roku 1953 z dediny zostal len malý ostrov s kostolom, ktorého história sa datovala od roku 1765 a dnes je v ňom umiestnená trvala expozícia ľudového umenia ako súčasť Oravskej galérie.
 
Pri komplexnej revízii v roku 1990 bola Oravská priehrada vypustená a mnohí rodáci zo zatopených obcí sa postretali na svojich "gruntoch".

Nechýbali ani Slaničania, ktorí vtedy založili tradíciu stretnutí a ktoré sa pravidelne opakujú v závere mesiaca august. V sobotu v Slanickej osade a následne v nedeľu na ostrove po omši v kostole nechýbajú spomienky, dojímavé príbehy, či želania. Časť z nich bude mať snahu zaznamenať a ponúknuť ďalším aj táto stránka. 

                                     PaedDr. Jozef Polešenský

                                                                           editor stránky

 

 

 

 

 

 Zo slovenských  internetových stránok:

(www.juls.savba.sk)

Priezvisko Bernolák a mená zo základu brn-   (Nový príspevok -Kultúra slova 1989)


VLADO UHLÄR


1. Každého jednotlivca ľudského rodu pri narodení a prijatí do rodinného
spoločenstva odpradávna bolo treba označiť rodným (krstným)
menom, a tak ho odlíšiť a súčasne určiť jeho osobnosť medzi ostatnými
členmi rodiny a rodu. Pri rozrastaní rodov sa však nevystačilo
iba s rodným menom. Najmä po zovšeobecnení kresťanských mien a
vytlačení pôvodne veľmi rozmanitých a bohatých slovanských mien
sa často stávalo, že sa niektoré kresťanské mená (Ján, Ondrej, Peter,
Pavel, Matej, Juraj — Mária, Anna, Eva, Alžbeta — Beta, Zuzana, Katarína,
DoraJ často v osade i v rode opakovali. Preto sa na odlíšenie
od ostatných jednotlivcov takého istého mena začalo pridávať ďalšie
meno, prímeno a či priezvisko. Postupne sa vytvorila sústava dvojčlenného
pomenovania osôb. Sprvoti toto druhé osobné meno nebolo
záväzné, mohlo byť príležitostné, preto nebývalo vždy to isté ani u
tej istej osoby, tým menej dedičné pre jeho potomkov. No práve potreba
rýchlo rozlíšiť a zaradiť nového člena do rodiny si vynucovala
ustálenie aj prímena čiže priezviska.
Za cisára Jozefa II. (po r. 1780) sa úradným výnosom stala dvojmenná
sústava záväznou. Odvtedy bolo prímeno čiže priezvisko záväzné,
v rodine nemenné a dedičné. (Ak sa v antroponomastike o týchto
menách používaných do čias Jozefa II. hovorí ako o prímenách, po r.
1780 už vždy len ako o priezviskách. Z praktických dôvodov v tomto
príspevku píšeme už len o priezviskách.)
1.1. Kým v slovanských rodných menách bol bohatý register pomenovaní
podľa poznaných, často iba tušených alebo iba želaných telesných
a duševných vlastností, kresťanské mená zotreli tvorivé bohatstvo
jazyka pri vynachádzaní pomenúvaní osôb. Zato tvorivosť jazykového
pomenovania sa uplatnila pri tvorení prímen čiže priezvisk.
Používané priezviská majú najrozličnejší pôvod.
Veľmi často sa priezviskom stával pôvodný názov zamestnania
alebo remesla predka, ktoré sa dedilo z pokolenia na pokolenie (tak
bývalo často aj s remeslom) a išlo po predkoch na synov a dcéry.
Je napr. veľa Hrnčiarov, Kováčov, Švecov, Mäsiarov, Remenárov, Sedlárov,
Čižmárov, Rybárov, Kupcov, Baníkov a pod. Často sa to dá dokázať
najmä mestskými protokolmi ešte aj od 15.—16. storočia. Pravdaže,
vo viacerých prípadoch niet archívnych dokladov najmä o rodinách
z dedinského prostredia (a tých je najviac), lebo aj matriky
bývajú zväčša až z 18. storočia. No isté zmeny možno pozorovať aj tu.
Neraz sa priezviskom stala etnická príslušnosť predka (Rus, Nemec,
Cech, Moravec, Sleiiák, Uhrín] a pôvod podľa kraja, mesta alebo dediny
(Štrban, Hybän, Žilinec, Stankovan i Stankovec, Považan, Lipták,
Spišiak, Oravec); veľmi často je priezvisko pôvodne vzťahovým prídavným
menom utvoreným od miestnych názvov (Bielický, Uhreckij,
Bánovský, Rybiansky, Chalmovský, Nižniansky, Matiašovský, Jablonský,
Veselovský, Medvecký, Medniansky).
Až celá štvrtina priezvisk je odvodená od rodných mien, napr. Adam
— Adamec, Adamčiak; Benedikt — Beňo, Beňuš, Beniak, Beňuška;
Andrej — Ondruš, Ondrejka, Ondo, Ondík, Ondrejov, Onderčo, Ondris;
Jakub — fakubík, Jakubisko, Kubo, Kubina, Kubala, Kubovčiak, Kubis;
Ján — Jančo, Janček, Janík, Jančuška, Janovic, Jankovič, Hancko;
Juraj — Ďurčiak, Buriča, Ďurovíč, Dzúrik, Jurina, Juriga, Juráš; Mikuláš
— Mikuš, Mikula, Mikulka, Mikulášovie, Mikovini, Miko; Peter —
P echo, Peteraj, Peío, Petrík, Petrák, Petráš, Petrenko a pod.
Základom priezvisk bývajú aj ženské rodné mená, napr.: Hančin (od
Hana), Hanušiak, Hanuliak; Zuzkin; Žovčiak, Žovinec (od Žofia);
Rozinčin; Marenčiak; Margeťmi; Dorušiak, Dorko; Katrenčin, Katušiak;
Betušiak a pod.
1.2. Hojným motivačným zdrojom tvorenia priezvisk sa stali telesné
a povahové vlastnosti nositeľov. Takého pôvodu sú napr. priezviská
Veľký, Velikanič; Malý, Malík; Krátky; Dlhý, Dlhoš, Dlháň; Mokrý,
Mokoš, Mokráň; Suchý, Sucháň, Suchoň; Štrbavý, Štrba, Štrbiak; Hrubý,
Hrubec, Hruboš, Hrubáň; Tučný, Tuka; Kostlivý, Kostra, Kostroš;
Krivý, Krivoš, Krivuš, Kriváň; Múdry, Mudroň, Mudroch, Mudrák; Dobrý,
Dobrík; Tupý; Surový, Surovec, Surovčin; Prostý (i Sprostý J, Prosták,
Prostinák a pod.
Do tejto skupiny priezvisk možno zaradiť aj priezviská podľa farby
pleti, vlasov a očí, prípadne podľa farby všeobecne. Také sú napr.:
Biely — Belko, Beluš, Belák, Belica; Čierny — Černo, Černoch, Černák,
Ciernik (gemerské Šiarnikj; Sivý — Sivák, Sivoš, Sivoň; Plešivý —
Plecháň; Lysý — Lysák; Ryšavý — Ryšiaň, Ryšavec; Červený — Červenák;
Zelený — Zeleník, Zelenák; Šedivý — Šed'o; Plavý — Plávka.
1.3. Medzi priezviská podľa farby patria aj tie, ktoré sú odvodené
od základu brn-, ktorý je v prídavnom mene brnavý s významom „hnedý,
hnedastý, tmavohnedý" (Slovník slovenského jazyka a Krátky
slovník slovenského jazyka), známom i v podobe barnavý. Pri tomto
prídavnom mene ide o označenie najmä vzťahu k očiam, šatám, ako
aj o farbu dobre upečeného pecňa chleba. Odvodené podst. meno
barnuša (u Kukučina a Vajánskeho) sa vzťahuje i na tmavovlasú, počernú
ženu (čiže brunetu).
Pretože sa obdobne podľa zafarbenia veľmi často menami označujú
domáce zvieratá, najmä kravy, kone, príp. aj ovce, nečudujeme sa, že
podstatným menom brno, brnoš sa charakterizuje tmavohnedý kôň
(Kálal, 1924), ako zasa pejo je všeobecne kôň hnedej farby a fako
kôň plavej, bledožltej farby. Obdobne zasa tmavohnedá krava, kobyla
(príp. ovca) je brna, brnuša, brnuľa i brnoša, príp. barnuša a podľa toho
sú i mená kráv Brnuša, Brnoša, Brnuľa (SSJ I ) .
Na Slovensku poznáme však aj priezvisko Brna, rozšírené na severnom
Slovensku, konkrétne v Martine (v telefónnom zozname z r.
1987—88 je doložené až deväť ráz), v Ružomberku-Černovej, Žiline,
LIpt. Mikuláši, v Medzibrodí na Orave a nepochybne aj inde. Priezvisko
Brno bolo v Nových Zámkoch.
Osobné meno Brna je aj základom miestneho názvu Brnice. Prvotnými
majiteľmi tejto osady (pri Liptovskej Sielnici) boli zemania s typickými
slovanskými menami Presláv, Mravík a Dvorša, ktorí túto zem
dostali r. 1298. Osobné meno Brna nie je síce priamo uvedené, ale
dokladá ho miestny názov (zemianska osada zo 14. stor. sa dokladá
až r. 1466).
Na Slovensku sú známe priezviská odvodené zo základu brn- v podobe
Brnák, Brňák, Brniak (Veľké Uherce). Mohlo by sa myslieť, že sú
to obyvateľské mená odvodené príponou -ákl-iak od miestneho názvu
Brno, čo sa v niektorých prípadoch nedá vylúčiť. Aj miestny názov
Brno má základ brn-, pravda, s významom „miesto s hnedou pôdou,
hlinou (príp. i kal, špina)". Na takom teréne vznikla aj osada Brnno,
hrad Brnen a potom mesto Brno (Hosák — Šrámek, 1970).
2. Uvedené súvislosti pomáhajú dobre pochopiť pôvod a význam
priezviska Antona Bernoláka (1762—1813), prvého kodifikátora spisovnej
slovenčiny založenej na západoslovenskej kultúrnej slovenčine
formujúcej sa predovšetkým v okruhu vzdelancov Trnavskej univerzity.
Treba sa nám však bližšie oboznámiť aj s niektorými historickými
súvislosťami.
Rodiskom A. Bernoláka je Slanica na Orave, ktorá nenávratne zanikla
po r. 1950 pod vodami Oravskej priehrady po vybudovaní priehradného
múru pri Ústí nad Priehradou. Len na vŕšku ostal kostol,
v ktorom je časť Oravského múzea s výstavkou ľudovej plastiky.
Slanica sa spomína už v 16. stor. s pokračujúcim hospodárskym využívaním
dovtedy nevyužitej hornatej hornooravskej oblasti. Prvý raz sa na panstve
Thurzovcov spomína r. 1546 (Zlanycha, Zlanicza, Slanycza) ako osada,
kde v hustých horách osadníci stavajú svoje obydlia, klčujú stromy a kríky
a kultivujú dovtedy neúrodnú zem na siatiny a sadeniny. Slanica je v susedstve
Námestova a s ním mala spoločné hornooravské slovenské nárečie,
ktoré je na rozdiel od stredoslovenského dolnooravského nárečia silne ovplyvnené
najmä západoslovenským trenčianskym nárečím, lebo z turzovského
panstva od Bytče a Lietavy prichádzali osadníci na osídlovanie tejto končiny.
Prejavujú sa tu aj goralské nárečové vplyvy (poľské) podmienené
blízkosťou severnejších goralských obcí, ale sú nepodstatné (Kavuljak, 1955;
Habovštiak, 1965).
R. 1677 sa uvádza v Slanici šoltys Juro Slanický, nazývaný podľa
spravovanej dediny Slanice, rozkladajúcej sa na Slanej vode pritekajúcej
zo severu (teraz Polhoranka). Juro Slanický vlastnil iba pol
šoltýstva spolu s 12 spolníkmi, medzi ktorými bol nepochybne aj
predok Bernolákovcov. Už r. 1687 sa z nich spomína Matej Brnuľa
(písané Brnula), ktorý za isté zásluhy dostal od Leopolda I. zemiansky
armáles a erb pre seba a svojich synov. Odvtedy žili v Slanici
popri sedliakoch i zemania tohto priezviska.
Nepochybne to bol rod bystrých a podnikavých ľudí. Už r. 1736 sa
do gymnázia v Ružomberku zapisuje Pavol Brnulák a r. 1737 Pavol
Brnolák a Ján Brnolák. V priezvisku bol teda pohyb, nepochybne
ovplyvňovaný príslušnosťou k zemianstvu, ale aj kultúrnou slovenčinou.
R. 1778 bolo v Slanici na 10 usadlostiach („raliach") 533 ľudí,
medzi nimi jedna zemianska rodina zapisovaná rozlične: Brnula, Brnulák
i Bernolák.
R. 1770 sa zapisuje poddaný sedliak Brnuljak aj v Komjatnej v Liptove
na 1/4 usadlosti a táto rodina tu žije doteraz. Ak sa vtedy tu
zapisuje Ján Brnuljak, poddaný Ladislava Turanského, v r. 1965 na
gymnáziu v Ružomberku maturovala z Komjatnej Mária Brnoliaková
a r. 1968 jej brat už Ján Bernolák. V súčasnosti žije v Košiciach rodina
Brnoliakovcov a v Bratislave rodina Bernolákovcov.
Predpokladaná základná podoba osobného mena Brna sa v oravskom
prostredí rozvíjala príponou -uľa, ktorá je príznačná najmä pre neúradné
ženské podoby priezviska pri prechyľovaní z mužských podôb.
Na Orave je pri priezvisku Meško domáce označenie ženy Meškuľa,
podobne Florek — Florkuľa, Škvarek — Škvarkuľa, Klimek — Klimkuľa,
Rentko — Rentkuľa, Kubačka — Kubačkuľa. Treba predpokladať
aj dvojicu Brna — Brnula. Zavše takéto podoby zovšeobecneli ako
rodové mená, teda aj na označovanie mužských príslušníkov rodín.
Ale ak sa meno Brna pociťovalo ako nie dosť primerané vo funkcii
mužského priezviska a rozvíjalo sa príponou -ákl-iak (Brna — Brnäk/
Brniak), tým väčšmi to platilo o priezviskách s odvodzovacou
príponou -uľa, ktoré sa mohli pociťovať ako priveľmi familiárne (ba
až pejoratívne). Vzorom tu boli hojné oravské a východoslovenské
priezviská typu Kavuliak (z pôvodnej podoby Kavuľäk), Kalinčiak (Kalinčäk),
Majerčiak, Magerčiak, Kubalák, Štefaňák, Gogoľák, Trizuliak,
Betuštiak, Marenčiak, Hanuliak a Hamuliak.
Je pochopiteľné, že i priezvisko Brnuľa sa upravovalo na Brnuliak,
príp. iba Brnulák (ako je to v Dolnom Kubíne z Brnuša Brňušák i
Brnušákj. Pre zapisovateľov školených v latinčine a prichádzajúcich
do styku s cudzím prostredím (nemeckým, maďarským, prípadne aj
východoslovenským — kňazi zo Spiša, Spišskej Kapituly) názvy so
slabičným -r- (brnj boli už či nevysloviteľné alebo málo kultúrne,
a tak namiesto BrnuliakIBrnulák zapisovali priezvisko so vsunutým
-e- (Bern-) a ďalej analógiou podľa zložených mien typu kratochvíľa,
hodnoverný, slobodomyseľný sa vyvinula známa podoba Bernolák.
Rodina oravských Bernolákovcov vynikla inteligenciou, podnikavosťou i
početnosťou. Otec nášho A. Bernoláka bol Juraj Bernolák zo Slanice, otcovým
bratom bol jezuita Andrej Bernolák (1727—1788), pedagóg a prírodovedec.
Bol spolupracovníkom známeho slovenského osvietenského historika Juraja
Sklenára. Umrel v Trnave, kde stačil umiestniť na gymnáziu a v seminári
aj svojho synovca Antona zo Slanice. Iný Bernolák (Jozef), nar. 1793 v Slanici,
pôsobil v Uhorskej dvorskej komore v Budapešti; bol členom vzdelancov
z okruhu iného Oravca Martina Hamuljaka, spoluzakladateľom Spolku milovníkov
reči a literatúry slovenskej, v ktorom bol sprvoti pokladníkom, ale už
od r. 1836 jeho predsedom. V Gelnici sa spomína sudca Karol Bernolák;
jeho syn, očný lekár Jozef Bernolák (1844—1935) žil aj umrel v Budapešti.
Iný Bernolák bol v Rimavskej Sobote, ale aj v Lučenci.
Meno Antona Bernoláka a pamiatka tohto významného osvietenského
jazykovedca a organizátora slovenského národného a kultúrneho
života (Slovenské učené tovarišstvo z r. 1792) v nás vždy vyvoláva
a prehlbuje pocity historického vedomia a vlasteneckej hrdosti.
Preto sme venovali pozornosť aj jeho pôvodu a rázovitému, originálnemu
slovenskému priezvisku utvorenému zo základného fondu slovenskej
slovnej zásoby.
5. apríla č. 1, Ružomberok

LITERATÚRA
HABOVSTIAK, A.: Oravské nárečia. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965.
544 s. + 28 máp.
HOSÁK, L. — ŠRÄMEK, R.: Mistní jména na Morave a ve Slezsku. 1. zv.
A—L. Praha, Academia 1970. 576 s.
KÁLAL, M. — KÄLAL, K.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská
Bystrica. Vlastným nákladom. 1923. 1112 s.
KAVULJAK, A.: Historický miestopis Oravy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV
1955. 314 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1987.
592 s.
Slovník slovenského jazyka. 1. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo
SAV 1959. 760 s.
STANO, P.: Piaristické obdobie gymnázia 1729—1918. In: 250 rokov ružomberského
gymnázia. Ružomberok, Gymnázium 1969, s. 13—73.
ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia (1. časť). In:
Liptov, Vlastivedný zborník, 7, 1983, s. 39—90.
Slovenský biografický slovník. 1. Martin. Matica slovenská 1986. 544 s.
Štátny oblastný archív Bytča. Urbárske a komasačné spisy. Komnyatna.
Conscriptío (poddaných sedliakov z 23. júna 1770).
Ks

www.oravskakniznica.sk

 

 GOGOLÁK Juraj

(pseud. Irievič)

publicista, katolícky kňaz
(3. 4. 1849 Slanica, zaniknutá obec - 26. 5. 1901 Budapešť)


Pochádzal z roľníckej rodiny, gymnaziálne štúdia absolvoval v Trstenej a v Levoči, teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Ako kaplán pôsobil v Poprade a v Lokci, od r. 1875 profesor učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, kaplán v Hniezdnom, od r. 1882 vojenský kňaz, istý čas aj v Dalmácii. Ako publicista v sérii Lacné čítanie vydal samostatný obrázok zo žiackeho života Majáles (Trnava 1891), v ktorom rozvíjal myšlienky o poslaní študujúcej mládeže. R. 1890-1900 prispieval do Katolíckych novín listami, spomienkou na J. Kohúta a článkami o slovenskej reči, ale aj o demokracii, liberalizme, slobodomurárstve, darvinizme a i., v ktorých sa kriticky staval k vtedajším myšlienkovým prúdom. V rukopise zanechal spis Dedinka venovaný 100. výročiu založenia Slovenského učeného tovarišstva a A. Bernolákovi (nateraz nezvestný).

LITERATÚRA O J. GOGOLÁKOVI VO FONDE KNIŽNICE (Výber)

1. RIZNER, Ľ. V.: Bibliografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r. 1900. - Diel 2. - Martin : Matica slovenská, 1931. - S. 34.

2. FLORIN, Theo Herkeľ: Oravci v slovenskej kultúre. - Dolný Kubín : Okresný dom kultúry, 1964. - S. 56.

3. Slovenský biografický slovník E-J. - Zv. II. - Martin : Matica slovenská, 1987. - S. 494.

4. ČAPLOVIČ, Ján: Portréty dejateľov Oravy. - Dolný Kubín : ORA-PRESS, 1990. - S. 49.

5. JANEK, Jozef: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. - Dolný Kubín : Peter Huba, 1991. - S. 96-97.

6. HUBA, Peter: Ďalší významní rodáci z Námestova a Slanice. In: Námestovo : monografia. - Dolný Kubín : Peter Huba, 1992. - S. 187-188.

7. MAŤOVČÍK, Augustín: Slovník dejateľov hornej Oravy. - Námestovo : Malé vydavateľstvo poézie, 1994. - S. 26.

biografické články:

1. JANEK, Jozef: 95. výročie smrti Juraja Gogoláka. In: Biela Orava. - Roč. 6, č. 10 (22.05.1996), s. 5.

_______________________________________________________________________

Obrázok

kliknite: http://internal.ulib.sk/sluzby/pmsk/tovarisstvo_1893/Oravska%20Slanica.%20Napisal%20Pr..pdf

 

 ____________________________________________________________________________

 

Putovanie po slovenských Kalváriách XXII - Slanica

Kedysi bol zo slanickej Kalvárie pekný výhľad na rovnomennú obec. Dnes z nej možno vidieť na všetky strany len šíru vodnú hladinu. Zatopením obce a jej okolia vodami Oravskej Priehrady v roku 1953 vznikla jediná Kalvária na Slovensku, na ktorú sa návštevník dostane výhradne loďou...

 http://lisinovic.blog.sme.sk/c/164570/Putovanie-po-slovenskych-Kalvariach-XXII-Slanica.html

 ____________________________________________________________________________

 

 

 Z dôvodovej správy skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

.….Markantným príkladom obľudnosti dôsledkov inštitútu zániku práv na prinavrátenie odňatého vlastníctva je prípad obyvateľov 5 - tich oravských obcí - Ústie, Osada, Hámre, Slanica, Ľavkov - kde v 50-tych rokoch boli bez ospravedlniteľného dôvodu komunistickou mocou vyvlastnené celé katastre uvedených obcí (mimo zátopového územia Oravskej priehrady) a obyvateľstvo bolo násilne vysídlené a roztrúsené po republike. Celá záležitosť sa uskutočnila za asistencie ozbrojených síl s nesmiernou brutalitou, pričom boli zároveň zničené (rozstrieľané) i vzácne kultúrne pamiatky religiózneho charakteru. Vysídľované obyvateľstvo bolo podrobené tvrdej perzekúcii.

Poškodení občania z tejto oblasti, usilujúc sa o jej kultúrnu i materiálnu obnovu, sa sústavne domáhajú zmiernenia nenapraviteľných krívd z mottom "Dedičstvo našich otcov, zachovaj nám Pane".

Prekluzívna lehota reštitučného zákona i v tomto prípade bola zneužitá na spochybnenie ťažko uplatniteľnej a realizovateľnej "reštitúcie", najmä za situácie, keď sa štátna moc podieľala na vytváraní bariér prinavrátenia odňatého vlastníctva.

V súčasnosti sa pripravujú noví nadobúdatelia tohto územia.

 (www.nrsr,sk  február 2002)

 ______________________________________________________________________________

 

(www.geocaching.sk)

Den sa vydaril, slnko príjemne hrialo, hladina bola krásna, na okraji sa zrkadlilo horské pozadie. Výletná lod plávala nad miestami, kde kedysi stála dedina, z ktorej zostal na ostrovceku len kostol a cast kalvárie. V priezracnej vode sa jasne crtali základy niekdajších domov, kde-tu sa objavil potopený pluh, dali sa rozoznat ulice...“

Ladislav Mnacko, Oneskorené reportáže /1963/

 

 Prvý známy projekt priehrady je z roku 1730, jej skutocný vznik sa však datuje o viac ako 200 rokov neskôr. Prvé práce na výstavbe zacali v roku 1941. Projekty boli zle pripravené, morálka na stavbe pokrivkávala, práce museli byt prerušené a nikto neveril, že tu niekedy bude stát priehradný múr a jazero o ploche 36 štvorcových kilometrov.
Po vojne, v roku 1946, však prišiel na stavbu nový clovek. Alois Kraus, stavebný inžinier. Zacínal v egyptskom Asuáne, bol pri výstavbe obilného kombinátu v Teheráne, neskôr šéfoval stavbám priehrad Slapy a Orlík v južných Cechách. Ale teraz ... teraz ho poslali - na Oravu.
Prišiel a zacal stavat strhnutím starého, plošticami zamoreného väzenského tábora a výstavbou nových ubytovní a sociálneho zariadenia. Postavil zdravotné stredisko, obchodný dom, závodný hotel, montážne dielne a – hlavne - zmenil projekt. Zacalo sa stavat nanovo.
A potom prišla povoden, prekvapila v lete, ked ju najmenej ocakávali. Zobrala so sebou rocnú prácu a chut do dalšej. A ked všetci zdvihli hlavy a za další rok položili tony betónu, prišla povoden dalšia. Ani pamätníci takú nepamätali. Kubíky dreva, bagre, tony kamena zmizli v obrovskej zatopenej jame... A znova všetci zdvihli hlavy. A ked bolo jasné, hoci pred pár rokmi v to nikto neveril, že stavbu úspešne dokoncia, stavebný inžinier bol odvolaný. Zacali sa stavat nové priehrady a treba ho inde, tu si už bez neho poradia...

A potom prišiel 2.máj 1953. Osemdesiattisíc ludí prišlo oslávit položenie posledného kubíka betónu do priehradného múra. Bola to ohromná slávnost, stovky autobusov z celého Slovenska, i z Ciech, riaditelia, inžinieri, ministri, stranícki funkcionári. Varil sa guláš, piekla živánska, tieklo pivo. Tlieskalo sa recníkom, ocenilo sa hrdinstvo, odvaha, odhodlanie. Dakovalo sa, kricalo na slávu všetkým, co sa zaslúžili o toto krásne dielo. Nezabudlo sa na nikoho.
Až na jedného. Ten prišiel sám, bez pozvania. Uprostred toho osemdesiattisícového davu, nenápadný, nepoznaný, stál clovek, ktorého nikto nevolal, nikto ho v tento den nespomenul, clovek, ktorý kedysi bol jedným z mála, co verili, že táto stavba sa oplatí dokoncit. Stavebný inžinier priehrady
.

podla Ladislav Mnacko: Oneskorené reportáže /Výletná lod/

  
   
 
 

MŇAČKOV HRDINA MILUJE HORY

 Alois Kraus - stavbyvedúci Oravskej priehrady

 

Inžinier Alois Kraus, ktorý dostaval Oravskú priehradu, slávi deväťdesiatku. Ako že to napísal Ladislav Mňačko v oneskorenej reportáži "Výletná loď?" Prišiel mladý, odvážny inžinier a dielo, s ktorým nedokázali pohnúť skúsení odborníci, doviedol k úspešnému koncu. Prekonal prekážky, ktoré mu do cesty stavali neprajníci a neschopní, a napriek tomu, alebo hádam práve preto, sa pri slávnostnom otváraní priehrady nedočkal slova uznania. Príbeh, ktorý reportér iba mierne zdramatizoval, ako keby predznamenával budúce životné osudy dnes už deväťdesiatročného inžiniera Aloisa Krausa z Prahy - vďaky sa dočkáš len výnimočne...
 

OSUDOVÝ ŽABÍ KÔŇ

 

V izbe predmestského bytu sedí s jubilantom jeho pani a syn Pavel, tiež stavbár. Rozprávanie o stavbách, ktoré im ho po dlhé roky "kradli", dokresľujú vlastným videním onej doby. Spomína, že sa - a to nie raz - tri týždne nedostal z Oravy domov a manželka striedavo so synom popisujú, aký to bol sviatok, keď prišiel, a aké sklamanie, keď svoj sľub, že strávia spoločne nedeľu, nemohol kvôli problémom na stavbe splniť.
Neskôr - to už deti boli väčšie - mu už ani nezazlievali, keď sa večer pobral, ráno prišiel do Tatier, zdolal Žabieho koňa a niekedy nadránom sa zasa vrátil do Prahy. To už všetci chápali, že muža, ktorému učarovala stavbárčina a hory, dokáže udržať doma hádam len zlé zdravie.
 

Štyri roky na Orave

 

Stavať sa začalo v roku 1941, ale vojna určila Slovenskému štátu iné priority. Až v roku 1946 sa na Oravu vrátili robotníci a o rok neskôr bol vypracovaný nový projekt. Súčasne sa zmodernizovalo zariadenie na výrobu betónu. Lenže po vybetónovaní prvých piatich blokov hrádze sa objavili zlomové trhliny. Navyše sa porúchalo betónové čerpadlo a vypukla hystéria. Vnútro zavrelo vedenie stavby i stavebnej správy do žilinskej väznice.
"Vo svojom posudku vypracovanom z poverenia ministra som vylúčil sabotáž, navrhol odstránenie deštruktívnych živlov vrátane predsedu strany i priľahlého tábora nútených prác a navrhol vypracovanie nového projektu," vysvetľuje pozadie onoho "nakomandovania". Inými slovami: Keď niečo navrhuješ, tak si to aj urob.
V prvom rade sa zadal nový projekt pražskému ústavu. Požadoval, aby ho vypracovali za jeho spolupráce priamo na stavbe, takže kancelária bola v dedine. Na stavbe zaviedol funkčnú organizáciu spojenú s výchovou majstrov a technikov v technológii výroby betónov podľa amerických predpisov. Každý mesiac prednášali na stavbe českí profesori o svetových priehradách.
Zahájenie betonáže v roku 1950 "oslávili" požiarom, pri ktorom plamene ošľahli tri bagre a buldozér. "Bol to očistný oheň. Do jari sa stroje s pomocou podniku opravili. Oravci, ktorí čakali, že ma zatknú, sa začali vracať na stavbu - najmä keď sme získali robotníkov z Poľska. Bolo to nezákonné, na vláde som sa musel zodpovedať a nakoniec sme to museli zrušiť. Postupne sa zrodil oravský vlastenecký duch. Z popola vyrástol elán, vďaka nemu sa už v onom roku zaradila Orava medzi úspešné stavby v Československu," bilancuje inžinier Kraus po rokoch.
Po ďalších dvoch rokoch ho minister povolal do Prahy. Nechcelo sa mu a nesúhlasili ani slovenskí spolupracovníci. Nakoniec sa našiel kompromis: Každé dva týždne mal dochádzať na stavbu a dostal právo na mieste rozhodovať. Predseda straníckej organizácie zámočník Dzuroška, povýšený na šéfa stavby, mu začiatkom roku 1953 oznámil, že sa zaviazal stavbu skrátiť o osem mesiacov: "Bol to podvod. Hlavne sa nemohlo dotesniť podložie priehrady, čo ju pri predčasnom napustení ohrozovalo. Upozornil som ministra a prestal na Oravu dochádzať. Mal som pravdu - priehrada nebola dokončená a ďalších dvanásť rokov sa na môj popud a za mojej účasti dotesňovala," hovorí a z jeho slov necítiť trpkosť. Neozýva sa ani pri spomienke na to, že Dzuroška dostal Rad republiky a majster Moravčík Rad práce, kým jemu prišlo poštou bez bližšieho vysvetlenia od závodnej rady Oravskej priehrady 2600 korún. "Vrátil som ich na sociálne účely. Až neskoršie mi prišiel ďakovný list povereníka Lukačeviča."
  

 

 

 

 

 

 (www.czsk.net/dotyky/7_2002/kraus.html)

_______________________________________________________________________________

 

Môj tajomný ostrov

Rubrika Tip na prechádzku
Text  Ján Lacika
Foto  Ján Lacika
Diskusia  

Po dvoch dňoch intenzívneho lyžovania na novotských svahoch sa mi žiada trochu oddychu. Veď tretí deň lyžovačky býva kritický! Iskrivé ranné slnečné lúče mi však nedovolia oddať sa márnivému ničnerobeniu, chce to čosi aktívnejšie. Rozmýšľam, ako mám prežiť nádherný zimný oravský deň. Hmm, veď tu neďaleko je môj tajomný ostrov! V mysli sa mi premieta krátky okamih dávnejšej návštevy Oravskej priehrady. Rozpamätávam sa, ako som v sparnom lete stál na jej brehu a zvedavo som obdivoval zelenobielu siluetu Slanického ostrova obklopenú modravým „oravským morom”. Krátky kontakt s ostrovom však ostal čisto platonický, bez jeho návštevy. Od tej chvíle sa stal mojím tajomným ostrovom.

Zimná návšteva Slanického ostrova má jednu veľkú výhodu. výhodu. Človek nepotrebuje loď. Tuhá oravská zima je legendárna, každý rok obdaruje Oravskú priehradu hrubým ľadovým pancierom, ktorý by vari uniesol aj vlak ako na Bajkalskom jazere. Autobus ma zanecháva samého na autobusovej zastávke pred hotelom Slanica v Slanickej Osade. V očakávaní schádzam k mólu, od ktorého v lete vyrážajú výletné lode na vyhliadkové plavby po jazere. Breh zapĺňa ľadová triešť navŕšená vlnobitím. Ľad je našťastie pevný a bezpečný. Zamrznuté jazero pokryté súvislou vrstvou snehu oslepujúco žiari. Cez intenzívne žmúriace oči vidím, že k môjmu tajomnému ostrovu vedie dlhá čiara šľapají. Zanechali ich podobní osamelí romantici ako ja. Vzdialenosť medzi brehom a ostrovom nepresahuje kilometer. Zvedavosťou poháňané nohy ma rýchlo približujú k cieľu. Kráčam tak, že by som moholpretekať aj s neznámym lyžiarom, ktorého stopu som preťal na polceste. Smerovala od Námestova a strácala sa vpravo na bielom horizonte.

Na zasneženom ostrove nie je nikto. Som tu úplne sám. Je tu bezvetrie a božské ticho! Všade sú len dve farby: žiarivo biely sneh a sýtomodré nebo nado mnou. Zeleň sa celkom stráca pod snehovou perinou. Ostrovu dominuje elegantná stavba kostola s bielou fasádou a dvoma tiež bielymi vežami. Snehom zapadané kaplnky krížovej cesty sledujú priesek v lesíku, posledná stojí priamo na brehu. Za ňou sa rozprestiera široký biely horizont. Nad dlhou linkou na obzore sa vľavo týči obrovitá silueta Babej hory, trochu vpravo od stredu v diaľke vidieť zubaté vrcholy Roháčov. Úžasné prírodné divadlo!

Pokojné miesto uprostred bielej pláňavy, nad ktorým zaplesá duša každého estéta, mi rozjasňuje myseľ a uvoľňuje priestor pre zaujímavé myšlienky. Ako pri iných priehradách aj tu mi napadá, čo sa skrýva pod jazernou hladinou, aké osudy a príbehy sa tu odohrávali, keď tu ešte nebola voda... Keby som stál pri Liptovskej Mare, nemusel by som až tak veľmi fantazírovať. Z detstva sa matne pamätám na malebnú liptovskú krajinu, ktorá zmizla pod vodnou hladinou. Rieku Orava však zahradili skôr, ako som sa narodil. Nezostáva mi iné ako zapojiť väčšiu predstavivosť a siahnuť po literárnych spomienkach pamätníkov.

 

Predstavujem si, že sedím pred kostolom v obci Slanica postavenom na pahorku a pozerám sa dolu na chalupy chudobných gazdov a plátenníkov. Dedina stála na mieste, kde sa riečka rovnakého mena (dnešná Polhoranka) vlievala do Bielej Oravy. Nazvali ju tak preto, lebo ju soľou zásobovali slané pramene vyvierajúce pod Babou horou. Drsná oravská príroda nebola k svojim obyvateľov veľmi štedrá, a preto si Slaničania museli prilepšovať výrobou plátna. Chýrni horno- oravskí plátenníci úspešne predávali svoj tovar aj za hranicami Uhorska. Horná Orava bola po stáročia chudobná, neúrodná a riedko osídlená. Málo členité okolie Slanice pokrýval močaristý borovicový les voniaci rašelinou. Volali ho Bory. Človek toto územie osídlil pomerne neskoro, prví osadníci vyslaní Thurzovcami z Oravského hradu sem začali masívnejšie prenikať až v 16. storočí. V polovici 17. storočia sa v písomnostiach neďalekej námestovskej farnosti prvýkrát objavilo meno Brnuľa patriace jednej zo slanických šoltýskych rodín. Poviete si, čo je zaujímavé na voľajakom Brnuľovi? Neuveríte, ale veľa! V roku 1681 cisár Leopold I. povýšil Mateja Brnuľu Slanického do zemianskeho stavu. Jeho synovi Jurajovi sa 3. októbra 1762 narodil syn Anton, ktorý sa už podobne ako otec nevolal Brnuľa, ale Bernolák. Toto meno vám určite nie je neznáme, veď ho pozná takmer každé školopovinné dieťa. Mladý slanický zeman Anton Bernolák vyrazil z rodnej oravskej obce do sveta a čoskoro sa vypracoval na uznávanú osobnosť veľkého formátu, okolo ktorej sa sformovala prvá generácia slovenských národných buditeľov. Tento kreatívny katolícky kňaz bol okrem iného autorom najstaršej verzie spisovnej slovenčiny a tvorcom prvej slovenskej gramatiky a slovníka. Aj jeho mladší brat Matej Alojz sa stal významným vzdelancom. Vyštudoval právo a filozofiu a určitý čas pôsobil v Pešti ako advokát kráľovskej súdnej kúrie.

Pre obyvateľov Slanice a ďalších piatich hornooravských obcí sa stalo osudným rozhodnutie zahradiť rieku Orava v tzv. ústianskom hrdle, teda tesne pod miestom, kde sa zlievali vody Bielej a Čiernej Oravy. Hovoriť o Oravskej priehrade ako o veľkej stavbe socializmu nie je správne. Táto myšlienka sa totiž zrodila oveľa skôr, ako si Slovensko privlastnili komunisti. Už v roku 1830 vznikol prvý projekt vodného diela, ktoré by účinne riešilo problém častých povodní na Orave. Drevený model hrádze je exponátom múzea v Oravskom hrade. Na realizáciu si musela odvážna myšlienka výstavby priehrady počkať viac ako sto rokov. Slávnostný výkop sa uskutočnil 11. októbra 1941. Ťažkosti vojnového obdobia a problémy geologického prieskumu natiahli čas budovania vodného diela na takmer 12 rokov. Až 7. apríla 1953 sa konečne podarilo uzavrieť hrádzu a priehradu napustiť vodou. Neprešiel ani mesiac a prvé turbíny začali vyrábať elektrinu. Územie v strede Oravskej kotliny s rozlohou 33,5 km2 vyplnila voda s celkovým objemom 367 miliónov m3 vody. Do nových domovov sa muselo presťahovať 3 200 obyvateľov. Sčasti ubudlo aj z Námestova a Bobrova, navždy zanikli obce Hámry, Lavkovo, Ústie a Osada. Zo Slanice zostal len kostol pôvodne stojaci na vŕšku, ku ktorému premiestnili pomník Antona Bernoláka. Sochár Machala zvečnil slávneho slanického rodáka v nadživotnej veľkosti. Kostol sa ocitol na ostrove s rozlohou 3,5 ha. Ďalší pahorok, ktorý pôvodne ležal v slanickom chotári, vytŕča nad hladinu jazera ako ostrov asi kilometer severozápadným smerom. Má rozlohu len poldruha hektára. Pre výskyt vzácneho vtáctva sa nazýva Vtáčí ostrov a nie je prístupný verejnosti.

Slanický kostol Povýšenia sv. Kríža, ktorý postavili v rokoch 1776 až 1769, zo začiatku chátral. Pôvodne mal podobu barokovej kaplnky, ktorú v roku 1843 rozšírili a klasicisticky upravili. Asi by ho postihol osud spustnutého keľčianskeho kostola stojaceho na brehu Veľkej Domaše, keby sa preň nenašlo zaujímavé využitie. Akademický maliar Ignác Kolčák navrhol, aby na Slanickom ostrove zriadili galériu ľudového umenia. Nápad sa ujal, a tak sa do realizácie skvostnej myšlienky postupne zapojila nielen oravská, ale prakticky celá slovenská výtvarnícka obec. V roku 1965 sa začala zhromažďovať jedinečná reprezentatívna vzorka tradičnej ľudovej plastiky a maľby, ktorú dodnes spravuje Oravská galéria sídliaca v Dolnom Kubíne. V júni 1971 otvorili na Slanickom ostrove prvú stálu výstavu. V lete nasledujúceho roka umiestnili do bývalej rodinnej hrobky Klinovských malú expozíciu venovanú histórii zatopených obcí. V roku 1973 sa umelecká zbierka „ostrova umenia” rozšírila o lapidárium oravskej ľudovej kamennej plastiky, ktorej exponáty rozmiestnili v exteriéri ostrova. Žiaľ, prednedávnom sa Slanický ostrov stal terčom barbarskej krádeže, pri ktorej zlodeji odniesli viacero mimoriadne cenných exponátov. Asi preto dnes niky kamenného múrika zívajú prázdnotou. Škoda!

Zimný Slanický ostrov je skutočne čarovný a nezabudnuteľný. Určite patrí k najkrajším miestam na Slovensku. K úplnej spokojnosti mi teraz chýba len prehliadka interiéru kostola. Aspoň mám vážny dôvod na to, aby som sa sem vrátil. Ďalšiu cestu si naplánujem na leto, keď z neďalekej Slanickej Osady premáva výletná loď Slanica. Dúfam, že sa mi pošťastí prísť vtedy, keď tu Námestovčania v rámci Hudobného leta organizujú koncerty vážnej hudby.

(www.krasy-slovenska.sk)

_____________________________________________________________________

Mimozemský pôvod motyky z Oravy

Obrázok
„ Dávam ti to najcennejšie, čo mám chlapče „  a mocne mi stisol dlaň o rúčku motyky, ktorú mi odovzdával ako kráľovské žezlo. „ Je to posolstvo z vesmíru, stráž si ho ako oko v hlave a odovzdávaj ho  ďalším generáciám nášho rodu. Môj starý otec celý život tvrdo pracoval a vždy bude pre mňa vzorom múdrosti, pracovitosti, vytrvalosti a veľkosti človeka. Hoci vtedy som ešte nerozumel jeho slovám,  dnes majú pre mňa hodnotu zlata ako aj  motyka, ktorú som dostal do vienka, lebo ako som zistil, má mimozemský pôvod.
Najznámejšie meteority majú svoj názov - spravidla podľa miesta, kam dopadli. Veľmi cenným a asi najväčším bol meteor "Magura". Tento spadol na Orave v blízkosti Námestova na mieste, ktoré je dnes už zatopené Oravskou priehradou. Odhaduje sa, že pôvodný meteor, ktorý sa rozpadol pravdepodobne ešte vo vzduchu mohol mať až dve tony. Lesní robotníci nachádzali na Oravskej Magure pred 160 rokmi až 40-kilogramové kusy železa z tohto meteoritu. Pokladali ho za kvalitnú železnú rudu a úlomky preto odnášali do hút, kde z nich vyrábali sekery alebo motyky./ Ta hore ta moja./  Takto sa stratilo najmenej jeden a pol tony tohto vzácneho mimozemského materiálu. Podľa veľkej autority v tomto odbore, Američana Vagna F. Buchwalda znamenal nález úlomkov meteoritu pri obci Slanica pre výskum v 19. storočí asi toľko ako objav arizonského krátera pre 20. storočie.

 

V zbierke Slovenského národného múzea sa nachádza  plátok  Magury vážiaci 181 g a obsahuje Cohenit - (Fe,Ni)3C. Tento minerál mimozemského pôvodu prvýkrát popísali na základe štúdia meteoritu „Magura“ , E.Weinschenkom (1889). Pomenovali ho na počesť profesora mineralógie E.Cohena (1842-1905), pôsobiaceho v Nemecku a významného znalca meteoritov

 

Meteorit „Magura“
Názov v NHM katalógu: Magura

 Lokalita : Slanická osada okres Námestovo                                                                                     CO-súradnice: 49 ° 20 'severnej šírky, 19 ° 29' vd
Dátum nálezu: 1840
Typ (úroveň 1): Iron
Typ (úroveň 2): Coarse nerast
Skupina: IA
Ďalšie údaje: Bandwidth 2,4 mm
Hmotnosť: 150 kg (pôvodná váha možná dosiahla 1500 kg)
Synonymá *: Orava, Slanica
Poznámka: Poznámka: Údaje z Grady, MM (2000): Katalóg meteority. 5 th rev. enl. ed. Cambridge: Cambridge University Press.

____

Verte či neverte, že som vlastníkom takej motyky, čo nie je až tak dôležité, ale príbeh o meteorite je pravdivý.

(http://orava.blog.pravda.sk)

 

_________________________________________________________________

 

POTOMSTVO JEDNEJ BERNOLÁKOVSKEJ

RODINY ZO SLANICE

PAVEL HORVÁTH

 Obrázok O pôvode zemianskej rodiny Bernolákovcov zo Slanice, z ktorej pochádzal

prvý kodifkátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák (1762-1813), sme

hovorili už vo viacerých príspevkoch./1/ V nich sme uviedli, že jej počiatky

siahajú už do polovice 16. storočia a súvisia s osídľovaním nových obcí na

severnej Orave, medzi nimi i Slanice (zatopenej od r. 1953 Oravskou

priehradou). Vtedy jeden z bratov Klaudiovcov, pochádzajúci z Kňažej,

priviedol do Slanice prvých osadníkov a stal sa ich šoltýsom (dedičným

richtárom). Podľa vtedajšieho zvyku dávali Šoltýsom mená podľa dedín,

ktoré spracovali a šoltýsi v Slanici mali teda priezvisko Slanický. V rokoch

1619-1622 bol napr. tamojším šoltýsom Michal Slanický a v roku 1677 Juro

Slanický, ktorý mal už 12 "spoločníkov", čo znamená, že na šoltýskej

usadlosti žilo vtedy už 12 rodín.

Už v polovici 17. storočia jedna zo šoltýskych rodín mala prímenie či

prezývku Brnuľa. Prvý záznam o jej predstaviteľovi sa nám zachoval v

kanonickej vizitácii námestovskej farnosti z roku 1658. Z tejto rodiny

Brnuľovcov, nazývaných neskôr Brnuliakovcami alebo Brnoliakovcami

vyšlo potom iste aj viacero potomkov. Z nich sa v roku 1677 spomína Matej

Brnuľa, bohatý slanický chovateľ dobytka a obchodník s poľskou soľou,

ktorý mal od oravského panstva v prenájme tri poľany. Práve tohto Mateja

Brnuľu, iným menom Slanického (Mathiam Brnulla aliter Szlaniczky)

povýšil v roku 1681 cisár Leopold I. s manželkou a deťmi do zemianskeho

stavu.

Toto povýšenie do zemianskeho stavu sa vzťahovalo iba na rodinu

Mateja Brnuľu a jej potomkov, a nie na ostatných Brnuľovcov či

Brnoliakovcov, ktorých bolo v tom čase v Slanici už nepochybne viac. Túto

skutočnosť treba brať vždy do úvahy, pretože aj po roku 1681 žili v Slanici

popri zemianskych rodinách Brnoliakovcov aj nezemianske rodiny tohto

istého mena. Bolo ich dokonca viacej a dlhšie sa tu aj udržali. Kým posledný

predstaviteľ zemianskej rodiny Bernolákovcov, mladší brat Antona

Bernoláka Matej zo Slanice, odišiel v roku 1792, nezemianske rodiny sa tu

udžali až do konca 30. rokov 19. storočia. Aj z ich radov vyšlo mnoho

vzdelanocv, ako o tom svedčí potomstvo jednej z nich.

 

Z posledných nezemianskych rodín Bernolákovcov v Slanici bola

nepochybne najpozoruhodnejšia rodina Jána Bernoláka, na ktorého si starí

obyvatelia obce ešte aj za čias Jozefa Kohútha spomínali ako na Janka

Bernoláka a táto familiárna forma jeho krstného mena je doložená aj v

písomných prameňoch. Keď napr. po roku 1848 správa oravského panstva

zhromažďovala od posledných farbiarov kontakty na držby mangľov a

farbiarní, Jozef Galas v Slanici uviedol, že takýto kontrakt má od "Bernoláka

Janka".   Pre ľahšie rozlíšenie veľkého počtu Jánov Bernolákov, o ktorých

budeme ďalej hovoriť, budeme túto formu krstného mena uňho používať aj

my. Bol synom Jozefa Bernoláka a jeho manželky Márie, rodenej Gažovej a

narodil sa v Slanici 22. júna 1768. O tom, že otcom Janka Bernoláka bol

Jozef Bernolák vedel, pravda, už jeho pravnuk Ferdinand Bernolák, za dobu

jeho narodenia pokladal však rok 1764. Zrejme si nevšimol, že Jozefovi

Bernolákovi sa ešte aj v roku 1768 narodil syn Ján, čo znamená, že

prechádzajúci chlapec s týmto menom po narodení skoro zomrel./3/ O

správnosti jeho narodenia v roku 1768 svedčí aj údaj o jeho sobáši z roku

1788, keď bol sotva 20-ročný, ako aj jeho svedecká výpoveď o osudoch

zemianskeho majetku Bernolákovcov v Slanici z roku 1815, keď mal 47

rokov. Bol teda tak starý ako mladší brat Antona Bernoláka Matej a oboch

bratov dobre poznal.

O školskom vzdelaní Janka Bernoláka sme nezistili nič bližšieho.

Musel však okrem základnej školy chodiť aspoň do nižších tried gymnázia,

pretože sa písomne vyjadroval veľmi kultivovane. Začiatkom roku 1788 sa

oženil s 19-ročnou Júliou, rod. Grigeľovou z Oravských Hámrov, dcérou

obchodníka s plátnom Jána Grigeľa a jeho manželky Kataríny, a mal s ňou

početné potomstvo. Jej brat Jozef Grigeľ bol v tom čase už doktor filozofie a

profesor na piaristickom gymnáziu v Nitre. Neskôr z piaristickej rehole

vystúpil a stal sa roku 1792 vicedirektorom hlavného gymnázia v Budíne.

Bol talentovaným latinským básnikom, autorom početných školských

príručiek a mal kladný vzťah k národnému hnutiu bernolákovskej generácie

a aj jej príslušníci sa k nemu s vďakou hlásili. To, že sa Janko Bernolák

dostal do jeho blízkeho príbuzenstva, malo nepochybne veľký dosah na

vzdelanostný profil jeho početných potomkov.

 

Janko Bernolák a Júlia, rodená Grigeľová mali spolu až 14 detí, z toho 7

chlapcov a 7 dievčat. Narodili sa v tomto poradí: Ján (1789), Alžbeta

(1790), Jozef (1793), Imrich (1794), František (1796), Barbora (1797),

Mária (1800), Júlia (1802), Kristína (1803), Terézia (1806), Karol (1807),

Mikuláš (1808), Matúš (1811) a Žofia (1816). Z nich iba dve zomreli v

detskom veku, a to dcéra Terézia (nar. r. 1816) ako osemmesačná a syn

Mikuláš (nar. r. 1810) ako jedenapolročný. Všetkých ostatných 12 detí sa

dožilo nielen dospelého veku, ale v prípadoch všetkých synov dosiahlo aj

vyššie ako základné vzdelanie. Matúša potom v živote volali Maximiliánom

a pod týmto menom ho zapisovali aj v školách. Za kmotrov ku krstom

početných detí si rodičia pozývali prevažne obchodníka s plátnom Ignáca

Galasa a jeho manželku Katarínu a iba pri niekoľkých posledných aj Mateja

Gogoláka s manželkou Žofiou, Antona Ondrašku s manželkou Máriou alebo

Jána Vlošaka s manželkou Máriou. Podobne aj sami bývali kmotrami pri

krstoch detí v týchto rodinách. Už Jozef Kohúth, ktorý pokladal spočiatku

Janka Bernoláka za Antonovho brata zistil o Jankových deťoch niekoľko

základných životopisných údajov a nám sa podarilo ich podstatne rozmnožiť

a na základe zápiskov Ferdinanda Bernoláka osvetliť aj životné osudy ich

ďalších potomkov

(www.snk)

________________________________________________________________

Prehliadka víťazných prác 17. ročníka celoštátnej súťaže

s medzinárodnou účasťou na tému:

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Čestné uznanie v 2. kategórii

Moja babka Danka pochádza zo Slanice na Orave... Slanický domček s celou

dedinou však zostal len v spomienkach. To Oravská priehrada určila ďalší osud

Slaničanom. Babka sa stala učiteľkou a zvyšok života prežila na Záhorí. Vždy

hovorievala: „Toto leto na Oravu spoločne zájdeme.“ Jej plán nevyšiel a, bohužiaľ,

už sa nikdy neuskutoční. Zrealizovali sme ho však spoločne s bratom a rodičmi...

Z rodnej dedinky mojej babky zostal malý fl iačik zeme, Slanický ostrov, na ktorý

sa dostanete len loďou... Ocitli sme sa v kostolíku, kde aj moji predkovia šepkali

modlitby, premýšľali o svojich skutkoch, vyslovovali túžby. V kaplnke sme si

pripomenuli azda najvýznamnejšieho slanického rodáka Antona Bernoláka. Mama

hneď prepojila Oravu so Záhorím. Pripomenula, že z Borského Mikuláša zase

pochádzal básnik píšuci bernolákovčinou Ján Hollý...

Na oravských potulkách sme neobišli ani múzeum v Dolnom Kubíne... Janko

Matúška, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Ladislav Nádaši Jégé, Margita

Figuli... So životom prostého ľudu v minulosti sme sa zoznámili v skanzene v Zuberci.

Oravský zámok zas vypovedá o živote šľachty...

Orava je ako živá učebnica. Sme rozhodnutí si v nej opäť zalistovať.

                                                                                                Pavlína Habová, 8. ročník

                                                            ZŠ Dr. J. Dérera, Malacky     (www.culture.gov.sk)

_____________________________________________________________________

 

 

 

 

 

Slanica – Slaná rieka

 

Napriek tomu, že o ceste cez

Polhoru by sa dali napísať mnohé

ďalšie zaujímavosti a údaje, ku

ktorým sa možno v budúcich pokračovaniach

ešte vrátime, našu

pozornosť si zaslúžia aj iné zemepisné

názvy z nášho najbližšieho

okolia.

Každý, kto príde do Oravskej

Polhory, skôr či neskôr si musí

všimnúť riečku, prameniacu pod

Babou horou, pozdĺž ktorej sa

obec budovala. Dnes riečku, vy

. Naša Orava, príloha Veľká

noc 1933, str. 2, Besednica, primár

Dr. Hugo Roth: Polhora.

tekajúcu spod Babej hory a ústiacu

poniže Zubrohlavy do Oravskej

priehrady nazývame Polhoranka.

Staré listiny tento názov

nepoznajú. Je novší, odvodený od

názvu obce, v chotári ktorej riečka

pramení. V starých listinách sa

nazývala Slanicou, neskôr i Slanou

riekou. A podľa názvu rieky si

obyvatelia nazvali aj obec, ktorú si

založili pri jej ústí do Bielej Oravy,

Slanicu.

Pod takýmto názvom sa Polhoranka

uvádza i na najstaršej mape

horného Uhorska, čiže hornej Oravy,

z prieskumu soľných prameňov

pod Babou horou z roku 1550. Dvaja

komisári, vyslanci kráľovskej soľnej

komory Andreas Kaiser a Joseph

Milaver z nemeckého Hallstadtu

boli banskými odborníkmi na

ťažbu soli. Po príchode na Oravu sa

ich ujal správca tridsiatkovej stanice

v Tvrdošíne a zaviedol ich k slaným

prameňom pod Babou horou. Okrem

správy z cesty vyhotovili aj ručne

nakreslenú mapku, na ktorej zobrazili

okolité obce- Polhoru, Rabču,

Zubrohlavu, Slanicu, Osadu,

Ústie. Riečku Čierna Orava nazvali

Jablonkou a obec Bobrov nazvali

Dubroves. Zobrazili Západné Beskydy

(Montes Silesiae) s Babou horou

(Mons Baba) a v chotári Rabče

zakreslili pramene slanej vody

ako studňu. Rieku Polhoranku tu

označili ako rivulus Slanica (potok

Slanica).

Treba poznamenať, že samotná

mapka je unikátom nielen v rámci

Oravy či Slovenska, ale je jedným

z najstarších zobrazení horného

Uhorska (čiže Slovenska) vôbec.

My Hornooravci žijúci pod Babou

horou by sme na ňu mali byť patrične

hrdí, malo by ju poznať každé

dieťa. Jej zväčšenina by mala visieť

v každej škole nachádzajúcej

sa v povodí Polhoranky. Je to mapka,

ktorá posúva vznik našich obcí

pod Babou horou pred rok 1550.

V daňových záznamoch sa napríklad

Polhora vyskytuje až v roku

1588, ktorý sa považuje za prvú

písomnú zmienku o obci.

Začiatkom 19. storočia sa v zubrohlavskej

Historii Domus Polhoranka

spomína rieka už ako „fluvii

Polhorensis“ (potok Polhoranka),

neskôr dokonca ako „zúrivá polhorská

rieka“, ktorá pánu farárovi

odtrhla kus farskej záhrady.

Z toho vyplýva, že Polhoranka,

Slanica či Slaná rieka nebola vždy

takým pokojným tokom, akým je

dnes. Od začiatku existencie obcí

mali prví obyvatelia povinnosť

spúšťať plte z panských lesov spod

Babej hory. V rieke musel teda byť

dostatok vody. Aby bol dostatok

vody na spúšťanie panských pltí,

boli v Polhore vybudované tajchy,

priehrady, ktoré zadržiavali vodu

a spúšťali sa vtedy, keď bolo pripravené

dostatočné množstvo pltí

na spúšťanie.

(www.oravskapolhora.sk)

 

________________________________________________________________________ 

www.soubiznis.sk

 

Dobrí holubi sa vracajú

Obrázok

Festival v Námestove si nenechali ujsť ani viaceré známe osobnosti, pochádzajúce z tohto krásneho kúta Slovenska. Jednou z nich bol aj Jozef Nodžák, známy ako Majster N. Pre Šoubiznis.sk povedal: „Pochádzam z obce Slanica, ktorá už neexistuje, pretože bola zatopená pri výstavbe Oravskej priehrady. Pravidelne, každý rok sa však s rodákmi a bývalými obyvateľmi našej obce stretávame a dátum stretávky sa zhodoval s termínom festivalu. Tak som bol zvedavý, čo to bude za čudo a bol som veľmi príjemne prekvapený. Ľudia tu majú hudbu radi a som presvedčený, že z tohto festivalu sa stane pekná tradícia," dodal Majster N, ktorý si v zákulisí stihol poklebetiť aj so svojou obľúbenou speváčkou, Zuzanou Smatanovou.

 

­_____________________________________________________________________________

  (www.dejiny.sk)

 Doterajší výskum života a diela Antona Bernoláka

 

Na výskume života a diela Antona Bernoláka, bernolákovského hnutia a počiatkov slovenského národného obrodenia sa v tomto čase podielali už mnohí významní historici(J. Butvin, J. V. Gajdoš, J. Tibenský, M. Vyvíjalová a i.) literárni historici (J. Chovan, I. Kotvan, A. Maťovčík, I. Sedlák a i.) a jazykovedci (K. Habovštiaková, R. Krajčovič, E. Pauliny a i.), ktorých početné práce a štúdie netreba na tomto mieste už podrobnejšie uvádzať, pretože sú zachytené v dostupných bibliografiách. Jednako však treba povedať, že najviac nových životopisných údajov o Bernolákovi priniesol na základe vlastných výskumov a príspevkov iných bádateľov A. Maťovčík v štúdii Anton Bernolák. Život a dielo, uverejnenej v spomínanom zborníku K počiatkom slovenského národného obrodenia v roku 1964. V roku 1987 sa pri príležitosti 200. výročia vydania Bernolákovej Dizertácie konala v Bratislave ďalšia celoslovenská vedecká konferencia, materiál z nej však vyšiel pre vydavateľské ťažkosti až v roku 1992 vo forme Pamätnice Antona Bernoláka. V nej je zahrnutá aj Personálna bibliografia Antona Bernoláka, ktorá okrem jeho vlastnej tvorby zachytáva aj literatúru o ňom od roku 1782 až do roku 1992. Aj keď výskum bernolákovského hnutia nie je ešte ani dnes ukončený, možno povedať, že spoločným úsilím mnohých pracovníkov sa už podarilo osvetliť jeho význam ako organickej súčasti slovenského národného obrodenia.

….Jozef Hoblík sa však už v roku 1893 snažil zozbierať aj ešte existujúce pamiatky po Antonovi Bernolákovi, zistiť jeho rodný dom a nejakým spôsobom získať aj obraz jeho rodnej obce Slanice. O tomto svojom úsilí informoval aj Jozefa Kohútha a z nich sa dozvedáme, že mal pritom aj úspech, aj keď jeho platnosť nebola trvalá. Tak napr. v Slanici sa mu podarilo ešte nájsť sklenený pohár s iniciálkami Bernolákovho mena a s vyrytým znakom, ktorý však nie je zemianskym erbom rodiny Bernolákovcov. U potomkov Berolákovej najmladšej sestry Júlie v Kline opatrovali ešte šaty, bohato zdobené prámami a zlatými čipkami, ktoré jej kúpil Anton Bernolák, keď bola u neho v Nových Zámkoch začas chyžnou a obsluhovala ho v nich pri stole. Správu o týchto pamiatkach zaznamenal na základe Hoblíkových informácií aj Jozef Kohúth v príspevku o Antonovi Bernolákovi v 2. zväzku Tovarišstva. Ústne podanie o Bernolákovej sestre Júlii ako jeho chyžnej na fare v Nových Zámkoch sa nemôže vzťahovať na ňu preto, že sa vydala skôr (v roku 1786) ako bol Anton Bernolák vysvätený za kňaza. Jozef Hoblík spolu s Jozefom Kohúthom zistili v Slanici aj rodný dom Antona Bernoláka, hoci tam Bernolákovci v tom čase už vôbec nežili. Na základe písomných prameňov sa im podarilo určiť, že jeho predkovia bývali v dome, ktorý patril potom rodine Galasovcov a ľudovo sa nazýval "Galasovka". Výsledok zistenia Bernolákovho rodného domu (ktorý Kohúth publikoval v tom istom príspevku), vychádzal však z nesprávneho predpokladu, že jeho posledný bernolákovský majiteľ Ján Bernolák bol Antonovým bratom. O týchto veciach budeme však ešte hovoriť.

 Jozef Hoblík veľa úsilia venoval aj získaniu obrazu Bernolákovho rodiska Slanice. Už predtým František R. Osvald požiadal známeho slovenského vydavateľa a kníhtlačiara Karola Salvu (1849-1913), u ktorého sa Ružomberku Tovarišstvo tlačilo, aby nejakým spôsobom zaobstaral kresbu Slanice. Ten vykonaním tejto úlohy chcel poveriť staviteľa Blažeja Bullu (1852-1919) a keď sa mu to nepodarilo, sám sa vypravil do Slanice a obec nakreslil. Podľa Hoblíka Karol Salva nakreslil iba časť obce a preto jeho kresba nedostatočne zachycovala "kolísku Bernolákovu". Chcel preto získať novú kresbu, ktorá by zachycovala hlavnú časť obce, prípadne aj celú. V Nnámestove bol dobrým kresličom nejaký Žid, ten bol však "veľmi prešibalý" a za zhotovenie kresby požadoval 10 zlatých. Okrem neho a profesora Cselényiho v Trstenej, žiadneho súcejšieho kresliča na hornej Orave v tom čase nebolo. Hoblík preto Kohúthovi navrhoval, že najlepšie by bolo dať Slanicu odfotografovať tak, aby bolo vidno aj Bernolákov rodný dom. Za tým účelom by sa žiadalo pozvať do Slanice fotografistu z Liptovského Mikuláša. Lacnejšie by to, pravda, vyšlo, keby ten, "ako po iné roky zvykol, sám prišiel do Oravy". Jozef Hoblík mal tu akiste na mysli známeho slovenského etnografa Pavla Socháňa (1862-1941), ktorý až do roku 1893 býval v Liptovskom Mikuláši a venoval sa fotografovaniu. Nevieme ako sa celá akcia so zobrazením Slanice, do ktorej sa potom zapojil aj slanický rodák Juraj Gogolák-Irievič (1848-1901), skončila. Z jej výsledkov zostali iba dve kresby domnelého Bernolákovho rodného domu, jedna v Kohúthovej pozostalosti, druhá publikovaná v 2. zväzku Tovarišstva.

__________________________________________________________________________ 

http://www.e-targ.org

 

Slanica, SK (Surnames off headstones in the small cemetary behind the

church now on the Island of Slanica in Orava Lake -- only accessible by boat

May-Aug):

 

Priezviská z hrobov na malom cintoríne za kostolom na Slanickom ostrove:

 

BODORIK, BRNOVA, DRBA, FLASINSKI, GOGOLAK,

GOLEYOVA, GRACIK, HERETIK, JACKULIK, JANEK, KALANIKA,

KAUCIARIK, LIPOS, MATTAY, MINTHAK, NANISTA, ONDRASKO,

PAJDUSAK, PAVLAK, PAVOLCIK, PAVOLSCIK, SIKORA,

SIMALOVA, SIMULCIK, SYKORA, TUOLROZIVA, TRABALIK,

ULIK, VOJTANEK, VOLCEKO, ZEMANCIK

 

 (http://vianocezvyky.szm.sk)

 

Vinš chlapcov zo Slanice znel takto:

 

" Vinšujem vam Hodi, abi sťe nepiľi vodi,

vince a paľence, z medom opekance.

Ja som mali šušoračik, prišiel som tu po kolačik.

Jaki maťe, taki dajťe, zaveľa ma ňemeškajťe.

Za dverami stojim, pána boha sa bojim.

Kapsa mi trči, pez na mňa vrči

a sova huhu, ďakujťe bohu.

A za tie tri boske osobički,

dajťe mi tri grošički ! "

 

Okrem vinšovníkov chodili po domoch aj pastieri, ktorí spievali rôzne valašské pesničky alebo vianočné koledy. Mladí ľudia sa neskôr spolu stretli v miestnosti, kde chodievali na priadky. Spolu sa podelili s tým, čo si vyspievali a peniaze dievčatá odovzdali mládencom, ktorí ich neskôr použili na usporiadanie zábavy, obvykle na Štefana. Mladí ľudia si pri tejto príležitosti navzájom vymieňali dary: mládenec daroval svojmu dievčaťu kúdeľ a ona jemu vyšívanú šatôčku alebo zápästky.

Potom sa celá dedina zišla v kostole na polnočnej omši.

 

 

­______________________________________________________________________________

 

Koncept domova u presídlencov z regiónu Oravskej priehrady:

retrospektíva po 40-tich rokoch

Eva Naništová

 

 Domov možno definovať ako špecifický druh miesta. Je nielen miestom, kde sa človek narodil a odkiaľ pochádza, ale najmä miestom, kde človek patrí. Podľa logoterapeutky Lukasovej človek, ktorý nikdy nikde nepatril, môže neskôr blúdiť a kríza svedomia a životnej orientácie často vyjadrujú túžbu po stratenom domove.5 Parafrázujúc slová psychológa Pavla Říčana, koncept domova patrí k zápasu o celistvosť nášho života. Ľahostajný človek nemá domov, pretože domov - to je miesto, kde sa chceme a môžeme vracať, to sú ľudia ktorých milujeme alebo na nich aspoň spomíname, to je miesto v národe kam patríme - proste domov je všade tam, kde sme zapustili korene.6

 

Nájsť svoje pravé miesto vo svete a zmysel života sa najskôr podarí, ak existuje hlboká vnútorná väzba k domovu. Väzba, ktorú možno definovať ako symbolický alebo emocionálny vzťah, spájajúci ľudí s konkrétnym miestom. Okrem tejto väzby patria medzi základné atribúty ideálneho domova jeho centralita pre existenciu človeka, zakorenenosť, kontinuita, jednota a usporiadanosť domova s dôrazom na tradíciu a generačnú kontinuitu, poskytovanie atmosféry súkromia, prežívanie domova ako útočiska, bezpečia, vlastníctva, dôležitosť domova ako súčasti vlastnej identity, ako kontextu sociálnych a rodinných vzťahov.7 V tomto význame môžeme domov popísať v rámci sociokultúrneho kontextu, pre ktorý je charakteristický komunitný modus väzby.

 

Otázky, týkajúce sa konceptu domova, sa výrazne prelínajú práve s otázkami väzby na miesto. No hoci je väzbové správanie človeka primárne, autonómne a celoživotné, väzba na miesto býva často len latentným pocitovým prúdom. Je to najmä preto, že definitívna strata miesta, kde sa človek cíti byť doma, je v živote skôr výnimočnou a ojedinelou udalosťou. Osobitná pozornosť sa z tohto dôvodu venuje problematike vytvárania a udržiavania “konceptu domova“ u tých ľudí, ktorí z rôznych dôvodov museli opustiť svoje rodiská, domy i krajinu, v ktorej vyrastali.8 Takýto odchod znamenal pre nich dočasnú alebo trvalú stratu pôvodného domova, stratu vybudovaných zdrojov sociálnej podpory i stratu osobnej kontroly a mohol spôsobiť diskontinuitu v ich životnom cykle. Z pohľadu prežitých životných udalostí hovoríme o životnej strate, ktorá predstavuje narušenie “pocitu kontinuity“, a tým i fragmentáciu priestorovej a skupinovej identity. Tento typ straty súvisí s prežívaním straty objektu väzby a s narušením referenčnej a kongruentnej kontinuity s miestom.9

 

V našom príspevku chceme poukázať na niektoré výsledky širšie koncipovaného výskumného projektu, ktorého cieľom bolo popísať psychosociálne aspekty nútenej geografickej relokácie u presídlencov z regiónu Oravskej priehrady.10 Tento výskum sme realizovali s odstupom 40-tich rokov od ich núteného - a v niektorých prípadoch dokonca násilného vysťahovania.11 Výskumný súbor tvorili pôvodní obyvatelia piatich komunít (Slanica, Ústie, Osada, Hámry a Lavkov), ktorí boli prinútení v dôsledku stavby Oravskej priehrady pred viac ako 40-timi rokmi opustiť svoje rodiská a vysťahovať sa.12 Spracovali sme odpovede 190-tich presídlencov, ktorí sa po zatopení obcí vysťahovali buď do vzdialenejších oblastí mimo regiónu priehrady (67,9 %), alebo zostali bývať v tomto regióne (31,1 %). Výskumný súbor pozostával z 83 mužov a 107 žien vo veku od 43 do 90 rokov. Pre 87,4 % presídlencov bola pôvodná obec ich rodiskom, v ktorom prežili celý svoj život až do vysťahovania.

 

 Záver

Výsledky nášho výskumu naznačili, že reprezentácia a hodnotenie domova u presídlencov sú podobné s vnímaním ich pôvodného rodiska. Hodnotenia oboch sú takmer identické v dimenzii vzťahu k danému miestu a v dimenzii atmosféry tohto miesta. Na rozdiel od pôvodného rodiska však presídlenci vnímali domov pozitívnejšie z hľadiska udržiavania kontinuity s minulosťou, trvácnosti domova a bezpečia, ktoré poskytuje. Multidimenzionálnu podstatu konceptu domova naznačujú odpovede, ktoré zdôrazňujú tak priestorové, ako aj sociokultúrne, behaviorálne a kognitívno-afektívne atribúty domova. Zistené výsledky poukazujú na fakt, že u presídlencov existuje významný vzťah medzi konceptom domova, väzbou na miesto rodiska, dôrazom na komunitný spôsob života, udržiavaním tradícií a snahou o integritu rodiny.

 

(www.ketno.ff.ukf.sk)

 

_________________________________________________________________________ 

 

Ing.Edo Jobb v spolupráci s Róbertom Pindiakom  adresovali na stránku dve reprodukcie. Obe sú svojim spôsobom pre Slaničanov unikát. V prvom prípade ide o mapu obce pred zánikom a menoslov  rodín, ktorej autormi sú Edo Jobb a Emil Matkovčík.

Druhá dvojfotografia od Ing. Jobba je drevorezba, v ktorej je zobrazená časť Slanice s kostolom.

Obrázok

 Obrázok

 

 

 

 Obrázok